O 5 12
Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš, Slovensko
2018
samostatná výstava
kurátor: Marianna Brinzová
Výstavný projekt s názvom „O 5 12“ predstavuje sériu diel z aktuálnej maliarskej tvorby Mareka Jarottu, ktorou nadväzuje na predošlé výstavy s titulom „2050“ prezentované v HotDock Gallery v Bratislave a Industrial Gallery v Ostrave (kurátorka Marianna Brinzová). Výstava „O 5 12“ predstavuje ďalší vývoj a posun v jeho maliarskej tvorbe, ktorá vychádza z tematiky „nemiest“, ktorou sa Marek Jarotta zaoberá od roku 2013. V roku 2017 autor prichádza s vizuálne i formálne odlišným uchopením tejto témy. Z jeho vyľudnených „nemiest“ sa odrazu stávajú hybridne preplnené environmenty, kde sa cestujúci strácajú v časopriestore.
Pre Jarottovu súčasnú tvorbu naďalej ostáva príznačný záujem o skúmanie tzv. tranzitných uzlových miest – „nemiest“ (non-places), ako sú haly, nástupištia, stanice a podobne, ktoré donekonečna konštruuje, dekonštruuje a rekonštruuje. Mení charakter týchto prostredí, pričom odkazuje na realitu a virtuálne simulakrá, ktoré sa donekonečna množia, vrstvia, prelínajú, vznikajú a zanikajú. Jeho „nemiesta“ sú bez identity, histórie a času, no zároveň sú spojené s komerciou a cirkuláciou pasažierov a tovaru. Sú čakárňami a bránami, ktoré nás dennodenne„stretávajú“ na ceste z bodu A do bodu B. Univerzálnosť, no zároveň mnohosť týchto priestorov podčiarkuje i formálne hľadisko jeho diel.
Dnešné tranzitné prostredia sa čoraz viac stávajú hybridnejšími. Rovnako i čas v nich pocitovo preteká akoby inak, niekedy sa zrýchľuje, inokedy spomaľuje či až mrzne. Maľby Mareka Jarottu túto skutočnosť reflektujú. Vynárajú sa z nich postavy súčasných cestovateľov a nomádov ako neidentifikovateľných jednotiek v pulzujúcom a meniacom sa systéme. Tep sa neustále spomaľuje a zrýchľuje. Spomaľuje a zrýchľuje… Zastavuje a obnovuje… Nie je isté, nakoľko sú títo pasažieri (tu a teraz) v skutočnosti prítomní a nakoľko ich toto prostredie na rôznych úrovniach už pohlcuje a transportuje na iné miesto. Preplnené prostredia „nemiest“ referujú o aktuálnosti ako dobe dynamického pohybu, hybridizácie a roztrieštenej percepcie. Upriamujú nás na súčasnosť, k stavu našej súčasnej reality – „hyperreality“, ktorá je presýtená, naakumulovaná a tesne pred ničivou explóziou. Je to doba neustáleho zrýchľovania, presiaknutá kvantom (dez)informácií, odpadom a balastom, a my ju nie sme schopní vnímať v plnej šírke. Strácame sa v spleti ciest a nekonečných možností, nielen na úrovni fyzického sveta.
Autor sa prostredníctvom maliarskeho média snaží reagovať aj na problematiku hmotného, kontra virtuálneho prostredia a zlievania týchto dimenzií. A to nielen v podobe vplyvu týchto „realít“ na maliarske médium ako také, ale i na úrovni ideovej, keďže cestovanie a transport dnes prebieha nielen na fyzickej, ale i virtuálnej úrovni. Marek Jarotta vo svojich maľbách zobrazuje akýsi vizuálny smog a ozvenu prostredí, ktoré svedčia o presýtenosti, no zároveň fragmentárnosti súčasného sveta a jeho množstva podôb. Prostredníctvom svojich diel prináša špecifický maliarsky pohľad na danú tematiku. V jeho maľbách sa prelínajú rôzne uhly perspektívy, vrstvy a architektonické fragmenty, ktoré popierajú logiku reálneho usporiadania sveta. Z týchto prekombinovaných priestorov sa vynárajú časti postáv, ktoré v rýchlosti križujú neurčité časové pásma a opäť zanikajú. Ľudská prítomnosť a stopa je tak redukovaná na anonymné fragmenty tiel, ktoré sa donekonečna v slučkách ako mátohy hýbu priestorom. Nie sú ničím autentickým a individuálnym, len matnou spomienkou na svoju uniformnú prítomnosť a „odľudštený ľudský systém“…
Marianna Brinzová
.
.
.
2050
Galéria Hot Dock, Bratislava, Slovensko
2016
Samostatná výstava
Kurátor: Marianna brinzová
Marek Jarotta (*1988) je absolvent magisterského štúdia v Ateliéri mal+by pod vedením Doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby ArtD. na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Svoju tvorbu primárne zameriava na médium maľby a jej presahy. Príznačný je jeho záujem o vyjadrenie a manipuláciu hodnôt priestoru, ktorý zobrazuje ako neosobný, anonymný, „bezčasý“, post apokalyptický či paralelný. Jarottov umelecký program sa kontinuálne zameriava na skúmanie tzv. tranzitných uzlových miest – „nemiest“ (z ang. Non-places).
Výstava 2050 názvom odkazuje k budúcnosti a k mementu vyľudnenia, prázdna, skazy a času „tesne po“ či post. Času, ktorý možno nie je tak vzdialený a nemožný. Koncepcia obrazov sa pohráva s iným chápaním priestoru, reality a jej simulakier, ktoré sa donekonečna množia, vrstvia, prelínajú, vznikajú a zanikajú. Ocitáme sa tu na paralelných územiach, mimo nášho bežného časopriestoru. Vyľudnené „nemiesta“ postupne miznú, tak ako v našej pamäti podoby tisícok miest, ktorými len prechádzame alebo sa v nich ocitáme v nutnosti čakania. Po týchto obrazoch ostáva už len neurčitý šum, pocitová či vizuálna stopa. Selektívna percepcia spôsobuje, že len sťažka rozoznávame úplnosť videného a objektívnu realitu miest. Tie sa vychyľujú kdesi na hranicu toho čo je ešte zapamätateľné a čo už pohltené. Ostávajú len fragmenty a stopy. Rozpamätávaniu sa, medzi úplným vyšumením alebo skreslením, zostáva už len pár úlomkov reality. Jarottové diela zaznamenávajú subjektívne (no zároveň i nám blízke) vnímanie času a jeho otázky plynutia i pominutia…
Marianna Brinzová
.
.
.
Priestor je len šum
Galéria m++, Bratislava, Slovensko
2012
samostatná výstava
kurátor: Mária Janušová
Marek Jarotta (1988) študuje v poslednom ročníku na VŠVU v Ateliéri mal+by (Mgr.art. Klaudia Kosziba, ArtD.). Počas štúdia sa venoval zobrazovaniu filmových scén pomocou výrazne sýtej farebnosti, akoby pretransformovanej z televíznej obrazovky na plátno a vytváraním, de facto, „obrazu v obraze“. Postupne si čoraz viac osvojil filmový jazyk aplikáciou kamerového snímania a strihu do svojich diel, čo ho napokon podnietilo pracovať s priestorom ako takým, už bez figurálneho zobrazenia.
Výstava Priestor je len šum prezentuje autorovu najnovšiu tvorbu, kde sa jednak venuje exteriéru a interiéru architektonického objektu, ktorý namaľuje alebo vytlačí ako fotografiu, následne ho mechanicky zbrúsi a znovu dotvára použitím viacerých vrstiev či aplikovaním nových prvkov, ktoré opäť zbrusuje, a tak tento proces „postaviť a zničiť“ pokračuje (priam nekonečne) vo viacerých štádiách. Podobne ako v stredoveku palimpsesty, je i tu zmiešaná hra identity a vzťahov neustále prepisovaná. Z pevnej, trvácnej hmoty tela architektúry sa tak stáva efemérny, pominuteľný prvok na rozhraní abstrakcie a reality.
Podobným spôsobom zobrazuje tzv. „nemiesta“ (z ang. non-places) – produkty nadmodernity, opozitá antropologických miest, priestory bez identity, vzťahu a historických väzieb, kde nastáva strata subjektu medzi davom. Sú spojené s dopravou, komerčnosťou či s voľnočasovými aktivitami a slúžia na akceleráciu cirkulácie pasažierov a tovaru, ako sú letiskové haly, stanice, diaľničné a cestné komunikácie, benzínové pumpy, supermarkety, hotelové reťazce, prechodné kempy pre utečencov, zábavné parky, (…). Človek vstupujúci do priestoru „nemiesta“ je oslobodený od jeho obvyklých determinantov. Stáva sa iba tým, čo robí alebo zažíva ako pasažier, zákazník, vodič. Autor tieto priestory zobrazuje bez figurálnych prvkov, pozornosť sústreďuje na samotné „nemiesta“ ako priestory anonymné, odosobnené. Pohltila ich samota, ktorú oni sami vymedzovali. Zastavil sa v nich čas a ruch, ostal iba šum.
Mária Janušová